nedeľa 22. mája 2011

FREDY AYISI

Veľký to pán. Slovenská HipHopová legenda, yogín, tanečník a mnoho iného.
Čítaj a vzdelávaj sa.


Najstaršia spomienka na môj prvý kontakt s tancom je taká stará, že si ani nepamätám kedy to presne bolo. Mohol som mať vtedy asi 10 - 12 rokov. Býval som spolu s mojou mamou a žili sme naozaj skromne. Asi tak ako väčšina obyčajných občanov Československej socialistickej republiky. Pamätám si, že sme mali hrozne staromódny čiernobiely televízor. Prevažná väčšina ČSSR sa musela uspokojiť s programami ČSTV1 a ČSTV2 a ďalšími dvomi kanálmi Maďarskej televízie. Našťastie v Bratislave bolo možné chytiť aj rakúsku TV vysielanie ORF 1 a ORF 2. Keď si teraz na to s úsmevom spomínam, bolo to v mojom živote veľmi významné. V jeden večer dávali na ORF 1 koncert Diany Ross. Nikdy predtým som nemal väčší záujem o taký žáner hudby a o tanec. Zrazu sa však vedľa Diany objavil tanečník tmavej pleti a ja si úplne jasne do dnešného dňa pamätám jeho pohyby. Bol vyzlečený do pol pása a mal krásnu postavu. Stál som pri televízore a skúšal som napodobňovať jeho tanec. Zostal som úplne ohromený. Viem, že som si vtedy povedal, že aj ja raz budem taký tanečník a budem vystupovať na pódiu „Áno, toto chcem.“ Čas pomaly plynul a ja som na tancovanie ani nepomyslel. Vtedy som bol karatista, celým telom aj dušou. Skončil som základnú školu a začal som chodiť na strednú Polygrafickú školu. Každé ráno ma mama budila tým, že zapla rádio. Viete si predstaviť, aký bol hudobný archív v slovenskom socialistickom rádiu asi tak v roku 1981? Jedného dňa ma však prebrala zo sna veľmi zvláštna hudba. To ráno bolo ďalšou veľmi významnou spomienkou v mozaike môjho ďalšieho životného smeru. Po prvý raz som počul Rap. Bola to skladba Message od skupiny Grand Master Flash & the fourious Five. Bol som nadšený. Viem, že som cítil akúsi radosť, hrdosť a energiu. Až mi z toho prechádzali po tele zimomriavky. Rovnaký pocit som mával aj vtedy, keď som počúval hudbu Boba Marleya alebo Jamesa Browna z platne, ktorú mi kúpila mama. Počúval som ju stále dokola a aj keď som vôbec nerozumel slovám, poznal som ju dokonale. No a potom na krátke ale veľmi intenzívne obdobie prišiel do môjho života Punk rock a „ prehltol ma aj s topánkami“. Našťastie som sa venoval Karate a každý deň som bol na tréningu, ináč by som sa asi prepadol do bludiska úplne iného osudu. Môj osud ma však v treťom ročníku „posadil“ do lavice s najväčším rebelom a frajerom na škole, futbalistom „Jožkom Tárajom“. Ten mal na mňa silný vplyv a postrčil ma iným smerom. Začal som sa zaujímať o módu, svoj výzor, diskotéky a hlavne funky hudbu. Sedeli sme v zadnej lavici a často sme mali hlavy na bok, uchom položeným na ramene, kde sme mali pod svetrom slúchatko od walkmana a nenápadne sme počúvali, počas hodiny, Earth Wind & fire, Cool & Gang, Delegation, Shakatak atď.
Naozaj silný zlom v mojom živote a vplyv na môj štýl však bolo, keď som „spoznal“ Michaela Jacksona. Stal sa mojím idolom a zhodou okolností, mi všetci okolo mňa hovorili, že sa na neho podobám. Chcel som byť ako on. Michael priniesol do môjho života zdroj a motiváciu, z ktorej budem navždy čerpať energiu a inšpiráciu.
Všetko sa to však začalo na jeseň v roku 1983. Z klubu Rapid, kde som trénoval Karate odišiel môj tréner pán Ján Penthor, ktorého som naozaj miloval. Bez neho nasledujúce dva roky pre mňa stratilo trénovanie význam. „Zostal som na ulici“. S mojimi kamarátmi sme väčšinu voľného času trávili pred Domom ROH (Istropolis), alebo v podchode, kde našou najväčšou zábavou bolo telefonovať z automatov cudzím ľuďom a robiť si z nich srandu. Raz sa nám však dostal do rúk ,vtedy ešte stále dosť vzácny časopis Bravo. Boli v ňom prvé obrázky „hurikánu“, ktorý z Ameriky práve zasiahol Európu. Bol to Break Dance. Mňa zmietol ako zrnko prachu do svojho víru. Na začiatku sme boli dvaja Peter Batthyiani a ja. Snažili sme sa rozlúštiť tie krkolomné obrázky a pochopiť ako sa dá krútiť na chrbáte, kolene, ruke alebo dokonca na hlave. Tak sme začali chodiť do nášho podchodu s chráničmi, obväzmi a dokonca s hokejovými prilbami. (Musel som navštíviť aj doktora s obrovskou hrčou na krížoch.) Pridal sa k nám Janko Sirotka a Braňo Kaliský. Najväčšou inšpiráciou sa stala americká skupina Rock Steady Crew so svojimi super, mega hitmi Hey You! a Up Rock. Na ORF sme mohli vidieť ich videoklipy. Z Viedne prišiel za mnou môj kamarát, mulat Robi Latigo, ktorý bol už v tom období v Break Dance fantastický (hlavne v Electric boogie). Robi bol naším naozajstným učiteľom.
Úplne presne si pamätám, kedy som tancoval Break Dance po prvýkrát pred ľuďmi. Bolo to vo V-clube (vtedy veľmi slávnom bratislavskom tanečnom clube). Bol som s Petrom Batthyianim. Samozrejme, že sme mali biele rukavičky a spomínam si, že on mal nejaký bledý hrubý rolák. Začala hrať Break Dance hudba a ja som proste skončil salto vzad. Peter sa začal skrúcať na zemi, robiť robota a niečo na zemi, čo pripomínalo „húsenicu“ ... Musím sa smiať pri tej spomienke... Prešlo iba niekoľko sekúnd a ľudia začali naozaj hystericky kričať a tlieskať. Urobili okolo nás veľký kruh a vyzývali nás, aby sme sa znovu a znovu hádzali o zem a vlnili sa do rytmu. Cítili sme sa ako králi a bolo rozhodnuté - „sme break danceri.“ Niektoré diskotéky v tom období boli naozaj prevratné. Bolo to jedno z mála miest, kde sme mohli v dobe komunizmu pocítiť trochu slobody a snívať o svojej túžbe po modernej západnej kultúre. Obrovský vplyv na celú generáciu mali takí DJ´s ako Julo Loderer, Jožo Sloboda, Peter Grois, Boris Žuffa, Milan Leský, Ďuro Muranský, Igor Malovec Henry Tomko, Jožo Bacigal a iní.
Vtedy som chodieval na diskotéky minimálne každý víkend. V jednom klube /diskotéke/ (A - klub) sme sa stretli s Vincom Krajčovičom. Bol to prvý chalan, ktorého sme videli tancovať break dance (okrem nás). Bol výborný. Skamarátili sme sa a dohovorili sme si stretnutie pred ROH. Prišiel aj so svojou break dance partiou Ivom Ladižinským (Ladyžo) a Mirkom Belom. Vtedy vzniklo naše dlhodobé kamarátstvo, ktoré sme pokrstili samozrejme na diskotéke spoločným tancovaním break Dance. Rozhodli sme sa, že založíme skupinu. Začali prichádzať talentovaní a nadšení chalani. Edo Krajčír, Vlado Kepaza (Kepo) a Martin Hyndy (Mako), Bruno Sýkora, Duško Chrťan, Peter Stainhubel (Žilák alebo Žaluď), Karol Zajac.
Bol február 1984. Sedeli sme u Ladyža počúvali sme kazety s hudbou ako Street breakers, Bao bab, Afrika Bambbata, Curtis Blow, Whoodiny atď. Vymýšľali sme názov pre našu novú skupinu. Každý povedal niekoľko názvov, ale nič nebolo dosť dobré. Dvakrát sa ozval aj Karol Zajac. Prvý raz povedal, aby sme sa volali „švihovia“ a my sme sa išli potrhať od smiechu. Po chvíli povedal „gumovia“. Opäť nával smiechu, ale nakoniec (pretože sme nevedeli vymyslieť nič lepšie) rozhodli sme sa, že budeme „Gumenní chlapci“.
Naše prvé tréningy boli na chodbách domu ROH (pokiaľ nás nevyhnali vrátnici), v podchodoch (Trnavské mýto, alebo Mierové námestie) a keď sa trochu oteplilo tak proste vonku pred ROH. To boli krásne chvíle. Dnes sa to asi zdá mladým ľuďom celkom normálne a obyčajné, ale vtedy v komunizme to bolo niečo naozaj rebelské, riskantné a vzrušujúce. Stretávali sme sa a priťahovali sme stále viac mladých ľudí. Nazývali sme to „Bronx night“. Začali sme jazdiť na skateboardoch a kolieskových korčuliach. Vždy sme mali so sebou „kazeťák“ a nosili sme kartóny, alebo takú drevenú pošinu, aby sme mohli robiť to najdôležitejšie - Break Dance. V Bratislave vznikali ďalšie a ďalšie skupiny. Ako napríklad „Električkári“, alebo „Chlapci zo siedmej ulice“... Chodili za nami na naše Bronx Nights a my sme im dokazovali, že sme najlepší. I keď v každej skupine sa našli naozaj výrazné talenty napr. Janko Mašek, Noro Hudcovský, Luidži, Alino, atď. O divákov a potlesk nikdy nebola núdza. Najlepšie to bolo keď chodili ľudia domov z futbalových alebo hokejových zápasov. Čoskoro si nás však začínali všímať aj policajti. Museli sme byť stále na pozore a keď sme ich zbadali proste zbaliť veci a utekať. Raz počas nášho Street dance niekto vypol môj „kazeťák“, ukázal nám odznak tajnej polície a na moje argumenty, že nerobíme nič zlé, mi dal pred všetkými silnú facku.
Policajti a štb-áci však neboli jediní kto nás zaregistroval. Náš vplyv a úspech si medzi prvými všimla speváčka Janka Kociánová, ktorá niektorých z nás zobrala na niekoľko svojich koncertov. Ten prvý bol v Prahe a to bolo to vôbec moje prvé vystúpenie na pódiu. (Spomenul som si na tanečníka od Diany Ross). Mirko Bela potom neskôr sprevádzal pani Kociánovú na celej jej šnúre. V tom období bol Mirko najlepší z nás v Electric Boogie. Začali sme spolupracovať takmer so všetkými našimi spevákmi, hlavne s Petrm Nagyom, Richardom Mullerom, Beatou Dubasovou, Vašom Patejdlom a Robom Grigorovom. S niektorými z Gumenných chlapcov urobil Robo Grigorov svoj celovečerný program a koncert v štúdiu S.
Pred ROH nás oslovili rôzni režiséri a ľudia zo showbiznisu. Vlado Balko nám dal úlohy a priestor pre náš tanec v jednom z jeho filmov. Väčšina z nás vtedy stála pred kamerou po prvý raz. Pozývali nás na natáčanie rôznych rozprávok, inscenácií, filmov, reklám ale hlavne často do pesničkového programu „Triangel“.
Režisér Dušan Rapoš dal Gumeným chlapcom veľký priestor vo filme „Fontána pre Zuzanu I.“ Našou hlavnou „star“ tam bol Edo Krajčír. Neskôr pán Rapoš Break dancerov dosadil do jedného zábavného porgramu, ktorý mal turné po celej republike.
Veľkým medzníkom bolo stretnutie s pánom Lány Jánošovom, ktorý s nami navštudoval krásny celovečerný program „Veľký flám“ a postavil nás po boku Štefana Skrúcaného, Mira Nogu, Zuzky Skrúcanej, Janety Anzigale a Pala Turáňa. Zoznámil nás s choreografmi Mirou Kovaříkovou, Ondrejom Šotom a Liborom Vaculíkom. Nácvik účinkovanie v tomto programe a spolupráca s týmito ľuďmi mi priniesla veľa skúseností a taktiež veľa inšpirácie pre môj ďalší život.Naše pouličné tréningy sa postupne presunuli do naozajstných tanečných sál. Najprv do kultúrneho domu Ružinov. Tam sme však nesmeli používať názov Break Dance - ale skupina s výrazovými pohybovými prvkami. Neskôr nás aj tak vyhodili, pretože vraj propagujeme Ameriku. Spred ROH sme sa dostali do ROH. Okrem iného aj vďaka vplyvu a šikovnosti „Ladyža“. V tejto baletnej sále som urobil na svojej ceste výrazné pokroky.
Celá planéta sa v tom čase začala točiť v Break Dance štýle. Dovtedy nový, nie celkom známy a akceptovaný Hip hop sa začínal stávať kultúrnou revolúciou mládeže 80-tych rokov. Rap a scratching začali dobíjať rádiové stanice, hitparády a diskotéky. Hip-hopová móda sa stala No.1v uliciach na celom svete. Polícia a správcovia miest boli prenasledovaní nočnou morou zvanou Graffitty. Sprayeri doslovne začali meniť Urban image svojho okolia. Filmový priemysel začal produkovať filmy s ústrednou témou točiacou sa okolo tanca. Najznámejšie z nich boli napr. Foot loose, Flash Dance, ale hlavne Wild Style, Breakin´1, Breakin´2 a Beat Steet. Amerika chŕlila nové idoly, ktoré sa stali idolmi všetkých Break Dance deciek na celom svete. Ich mená a tváre sa objavovali vo všetkých časopisoch a reklamách. Medzi najslávnejších hrdinov patrili členovia skupiny Rock Steady Crew, hlavne Baby Love a Break dancová legenda Crazy Legs. Ďalej skupina N.Y.C.Breakers., Mr. Robot, Tony a Turbo (z filmu Breakin´), raperi L.L.Cool J, Fresh Prince (Will Smith), Big Dady Kane, MC Lyte, Cool Moe D, Cool Hertz a mnoho ďalších. Na slávnostnom závere olympiády v L.A. v roku 1984 vystúpil Lionel Richie s piesňou „All night long“. Doprevádzalo ho asi 400 break dancerov. Break dance proste dobil svet nevynímajúc Bratislavu a postupne celé Československo.
Najviac času som trávil s mojim najlepším kamarátom Braňom Kaliským. Pamätám ako sme „spolu chodili“ pred ROH s „kazeťákom“ v ruke. Mali sme biele rukavičky alebo kožené rukavice s odstrihnutými prstami, na hlave šatka a klobúk, čierne okuliare, riflová bunda s graffitty oblečená iba cez jeden rukáv, široké nohavice dole zviazané šatkami. Namiesto opasku kus lana z ktorého visel líščí chvost a na nohách obuté červené boxérske tenisky. Stretávali sme sa s ďalšími deckami v teplákových súpravách, na ktorých mali natiahnuté sieťové tričká, trenírky a chrániče na kolenách. Na hlavách šiltovky otočené dozadu, biele rukavičky. Samozrejme každý z nás mal na boku telefónnu šnúru.
Z času na čas sa v PKO organizovali veľké diskotéky „Nedeľa mládeže“. Bolo to tam natrieskané „puberťákmi“. Mali sme obrovskú motiváciu a šancu medzi sebou súperiť o slávu a priazeň dievčat. Miloval som to. Vlastne diskotéková sláva a dievčatá boli pre mňa hlavným významom prečo som trénoval nové kúsky. S tým nácvikom to bolo pre nás veľmi ťažké, ale postupne sa nám do rúk dostali filmy Beat Street a Breakin´. Poznali sme síce rôzne prvky Breaku no nebol nikto, kto by nám povedal princípy pohybu jednotlivých figúr. Museli sme na všetko prichádzať s veľkým úsilím a aj bolesťou. Najlepší z nás všetkých bol v tom čase Mako.
Veľmi pozvoľna, pomaličky začala medzi nami rásť konkurencia. Magické slovo za ktorým sa skrývalo kreslo kráľa bolo helikoptéra alebo tácky (windmill). Každý z nás vynakladal svoje najväčšie úsilie, aby prišiel na princíp tohto rotačného pohybu. Pre mňa sa to stalo na dva mesiace naozaj psychickou traumou. Neustále som na helikoptéru myslel. Dokonca sa mi o tom snívalo. Skúšal som všetky spôsoby. Napriek tomu, že som mal dobité celé telo, stále to nešlo. Prvý bol Mako. On prišiel na to v akom uhle dať ruky a lakeť pod telo. Svoj princíp neskôr prezradil Edovi Krajčírovi. Bol som príliš pyšný opýtať sa ich ako sa to robí a tak som sa ešte chvíľu trápil sám. Oni si aj tak svoje tajomstvo dobre chránili. Bol som až tretí. Prvý krát sa mi to podarilo jedného dňa na tréningu v baletnej sále DK Ružinov. Spomínam si, že práve hrala pieseň Holiday od Madonny. Vyskočil som, smial som sa a kričal od šťastia. Po mne nasledoval Kepo, Karol Zajac a ďalší. Práve tento krásny prvok „Helikoptéra“ povzniesol náš tanec vyššie, ale zároveň spôsobil aj pokles Break Dancovej horúčky. Chalani, ktorí tento prvok nezvládli pomaly začali strácať záujem. Nárastom náročnosti prestal byť break tancom pre každého.
V máji 1985 sa organizovala v Prahe prvá veľká súťaž. Cena Československej TV a majstrovstvá ČSSR. Wow! Bolo to úžasné. Obrovská hala v Paláci kultúry bola totálne plná. Porota, svetlá, kamery a fantastická atmosféra. Súťažiacich bolo presne 99. Ja som mal štartovné číslo 1. Bolo to namáhavé. Trvalo to od rána až do večera. Obecenstvo šalelo a povzbudzovalo zo všetkých síl. Nás „Gumených chlapcov“, šokovali najmä breakeri z Brna. Vedeli tiež helikoptéry, točenie na hlave a niektoré veci, ktoré sme my ani nepoznali. Do dnešného dňa mi znie v ušiach hlas a vety hlavného rozhodcu. „A mistrem Českoskovenské socialistické republiky pro rok 1985 sa zhodou okolností stáva sútežící ze startovním číslem 1 - Frederick Ayisi. Prosím hudbu pro Mistra, aby nám ešte jednou mohl predvést jak se to má dělat.“ Na druhom mieste bol Edo Krajčír. Na treťom Zelinka z Brna a potom až po 12 miesto členovia Gumených chlapcov.
Moja malá sláva v break dance stúpala úmerne s úspechom u dievčat. Zároveň však začal stúpať konkurenčný boj a závisťaj v našej skupine. Ja som sa veľmi zblížil s Edom. Pozývali nás ako majstrov na rôzne vystúpenia po Slovensku, písali o nás v novinách a dostali sme angažmá do nového programu Beaty Králikovej, Emy Tekélyovej „Štúdio Módy“.
Naše Bronx Night sa začali postupne vytrácať. Pred ROH sa však práve v tom čase začala jedna z najvýraznejších kapitol v mojom živote. Stretol som tam Vierku Homolkovú a po prvý raz som pocítil obrovskú, skutočnú lásku. Stačili štyri roky a bola z nej Vierka Ayisi - moja manželka. Verne ma sprvádzala na mojej tanečnej ceste, podporovala ma, povzbudzovala, radila mi a motivovala ma. Boli sme spolu neustále. Ja som prekypoval energiou, radosťou zo života a láskou. Celý nasledujúci rok som horúčkovite trénoval na ďalšie „Majstrovstvá Československa“. Atmosféra v našej skupine sa veľmi zmenila. Dostali sa medzi nás dva hrozné aspekty - peniaze a závisť. Za naše vystúpenia sme začali dostávať peniaze a samozrejme každý chcel byť najlepší. Chuť úspechu omámila väčšinu z nás. Medzi nami vznikali skupinky. Naše krásne spoločné tréningy na ktorých sme sa vzájomne podieľali o všetky nové skúsenosti a prvky sa zmenili na individuálne, ostro strážené sebazdokonaľovanie. Technicky sme stále robili veľké pokroky. Obrovskou inšpiráciou bolo vystúpenie N.Y.C.B., ktoré odvysielala rakúska televízia pri príležitosti inaugurácie prezidenta Ronalda Regana. Mako objavil ďalší princíp veľmi dôležitého prvku „pretoče“ (swipes). Karol Zajac bol neprekonateľný so svojími akrobatickými skokmi a predvádzaním electric boogie. Karol jednoducho zotrel vo svojom živote hranicu medzi normálnymi pohybmi a tancom. Stal sa z neho proste robot. Doslovne. Edo bol so svojími prechodmi z jednej figúry do druhej technicky najdokonalejší z nás. Bruno tancoval skoro ako Michael Jackson. Bol skvelý vo foot worku. Duško Chrťan bol rýchly a lahučký na zemi aj vo vzduchu. Braňo Astaloš bol jednoducho výborný vo všetkom. V Petrovi Batthanyim sa prejavil geniálny talent na Electric boogie (neskôr sa stal dokonca majster Európy). Jeho špecialitami na zemi bolo točenie na kolene (knee spin) a točenie na jednej ruke (hand glide). Janko Sirotka sa svojou húževnatosťou prepracoval na našu špičku. Aj ostatní chalani boli stále lepší a lepší. Mojím vzorom a idolom bol Flip Rock zo skupiny N.Y.C.B. On bol univerzálny a bol perfektný vo všetkom. Či v stoji vo vzduchu alebo na zemi. Ďalší ročník majstrovstiev ČSSR (1986) a túžba po víťazstve menila veselých Gumených chlapcov na fanatických dríčov. Skoro každý z nás si našiel dievča a Bronx Nights postupne vymizli. Najradšej sme chodievali na diskotéku v CKM (Hotel Junior). Bolo to už len jedno z mála miest kde sme tancovali spontánne a zadarmo. Často nás na vystúpeniach uviedli ako Gumených chlapcov spolu s Fredym Ayisim - majstrom Československa. Vtedy som neraz započul mrzuté pripomienky od mojich kamošov „zase Ayisi“, alebo „to len preto, že je černoch“. Cítil som chlad a mrzelo ma to. Nakoniec som zo skupiny úplne odišiel a rozhodol som sa, že budem cvičiť sám. Po mojom boku zostala len moja Vierka a viera, že ma nikto neporazí. Opäť som zvíťazil na ďalších majstrovstvách Československa. Vtedy som si uvedomil, že tanec pre mňa znamená viac ako sláva na diskotékach, úspech u dievčat alebo postavenie medzi kamarátmi. Pocítil som, že tanec je cesta môjho života a mojím osudom.
V októbri roku 1986 som musel nastúpiť na základnú vojenskú službu do Liptovského M. Počas nasledujúcich dvoch rokov som sa stále venoval break dance. Založil som malú vojenskú skupinu, s ktorou sme dokonca vyhrali nejakú regionálnu súťaž. Keď som sa vrátil domov uvedomil som si, že break dance mania už opadla a skupina Gumenní chlapci je už navždy roztrieštená. Ja som však stále túžil tancovať a zdokonaľovať sa. Začal som sa zaujímaťaj o iné tanečné trendy a rozhodol som sa, že založím vlastnú skupinu. Práve v tomto bode sa začína úplne nová etapa môjho života, ktorá je veľmi úzko spojená s vývojom a propagáciou hip-hopu na na Slovensku. Dovolím si tvrdiť, že som jeden z prvých ľudí, ktorý túto kultúru priniesli a rozšírili v našej krajine.
Toto je však ďalší príbeh, ktorý je oveľa viac rozsiahlejší ako moje tanečné začiatky a podrobnejšie o ňom napíšem keď budem cítiť záujem okolia a dostanem opäť príležitosť.
Peace

zdravím všetkých starých aj mladých tanečníkov.


Fredy Ayisi


Postupne by mali pribúdať takéto profilové výpovede našich slovenských tanečných hiphopových legiend ... Stačí len sledovať BLOG

PZ
MBJ
HLM

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára